ERB NOVÉHO PREŠOVSKÉHO ARCIBISKUPA

No­vo­vy­me­no­va­ný pre­šov­ský ar­ci­bis­kup met­ro­po­li­ta Jo­náš Ma­xim, kto­rý v so­bo­tu 27. ja­nu­ára prij­me bis­kup­skú vy­sviac­ku, pred­sta­vil svoj bis­kup­ský erb.

Zá­kla­dom er­bu je štvr­te­ný štít. V pr­vom a štvr­tom strie­bor­nom po­li sa na­chá­dza erb Pre­šov­skej ar­chie­par­chie, na kto­rej če­le bu­de stáť vla­dy­ka Jo­náš. V dru­hom a tre­ťom mod­rom po­li sa na­chá­dza­jú je­ho osob­né he­ral­dic­ké sym­bo­ly. Zla­tá vá­za a tro­j­i­ca rast­lín má pô­vod v er­be bis­ku­pa Ma­nu­e­la Ol­šav­ské­ho, kto­rý tiež po­chá­dzal z Oľ­ša­vi­ce, rod­nej ob­ce vla­dy­ku Jo­ná­ša. Tá­to ná­do­ba a tri z nej vy­ras­ta­jú­ce ru­že sú sym­bo­lom Pre­svä­tej Bo­ho­ro­dič­ky, ne­vi­di­teľ­ným spô­so­bom tak­mer hma­ta­teľ­ne prí­tom­nej v ži­vo­te no­si­te­ľa er­bu, a zá­ro­veň sú od­zr­kad­le­ním li­tur­gic­kých tex­tov sviat­ku Zves­to­va­nia Pre­svä­tej Bo­ho­ro­dič­ke : „Ra­duj sa bož­ská ná­do­ba s man­nou ! Ra­duj sa ne­väd­nú­ci kvet ľú­bez­nej vô­ne“. Ru­že sa na­chá­dza­jú aj na pláš­ti Bo­ho­ro­dič­ky, kto­rým je ode­tá na mi­los­ti­vej iko­ne v je­ho rod­nej ob­ci. Ide o re­pro­duk­ciu sl­zia­cej iko­ny z Ma­ria­pocs, kde bis­kup Ol­šav­ský do­kon­čil za­po­ča­tú stav­bu im­po­zant­nej ba­zi­li­ky, pod kto­rou je aj po­cho­va­ný. Zla­tý stu­dit­ský kríž pri­po­mí­na, že no­si­teľ er­bu žil dvad­sať ro­kov mníš­sky ži­vot v mo­nas­tie­ri toh­to rá­du v Uni­ve. Osob­né hes­lo ar­ci­bis­ku­pa po­chá­dza zo sta­ro­zá­kon­nej bib­lic­kej kni­hy pro­ro­ka Jo­ná­ša (Jo­náš 2, 10), po kto­rom pri­jal mníš­ske me­no Jo­náš. Štít je po­lo­že­ný na čer­ve­nej, zla­tom pod­ši­tej man­ti­ji, kto­rá je spo­lu s mit­rou by­zant­ské­ho ty­pu, zla­tým bis­kup­ským že­zlom a dvoj­ra­men­ným krí­žom od­zna­kom hod­nos­ti ar­ci­bis­ku­pov gréc­ko­ka­to­líc­kej cir­kvi.

Bis­kup­ské hes­lo – U Pá­na je spá­sa (Jon 2, 10)

K vý­zna­mu svoj­ho bis­kup­ské­ho hes­la po­ve­dal vla­dy­ka-no­mi­nant Jo­náš tie­to slo­vá : „Po­ze­ra­júc na se­ba sa­mé­ho, ako na člo­ve­ka, vi­dím, že som veľ­mi ob­me­dze­ný, úbo­hý so svo­ji­mi sla­bos­ťa­mi a je­di­ný na ko­ho sa chcem spo­lie­hať je Boh, pra­meň kaž­dé­ho dob­ra, kaž­dej dob­rej čin­nos­ti a te­da aj spá­sy ako ta­kej. Bol by som veľ­mi rád, aby sa v na­šej ar­chie­par­chii a met­ro­po­lii ve­ci ne­za­sta­vo­va­li, ale aby sa po­sú­va­li sme­rom k Pá­nu Je­ži­šo­vi, k Bo­hu, kto­rý je pra­me­ňom všet­ké­ho dob­ra. Zá­ro­veň tie­to slo­vá po­ve­dal pro­rok Jo­náš, kto­ré­ho mníš­ske me­no no­sím. Po­ve­dal to, keď bol v bru­chu veľ­kej ry­by. Bo­lo to je­ho uve­do­me­nie si, že ni­kde in­de niet spá­sy, je­di­ne u Bo­ha. Bol to pre ne­ho ako­ke­by ta­ký vý­jav, ako by som to po­ve­dal, ta­ká he­uré­ka, pri­šiel som k prav­de. To by som bol rád, aby to­to po­zna­nie krá­ča­lo so mnou, aj s mo­ji­mi kňaz­mi v ar­chie­par­chii.“

Au­to­rom er­bu je do­cent Mi­ro­slav Glej­tek, kto­rý pô­so­bí na Ka­ted­re his­tó­rie Fi­lo­zo­fic­kej fa­kul­ty Uni­ver­zi­ty Kon­štan­tí­na Fi­lo­zo­fa v Nit­re. Ok­rem via­ce­rých člens­tiev v rôz­nych he­ral­dic­kých ko­mi­siách je od ro­ku 2008 me­no­va­ný aj za he­ral­dic­ké­ho kon­zul­to­ra Ra­dy pre ve­du, vzde­la­nie a kul­tú­ru Kon­fe­ren­cie bis­ku­pov Slo­ven­ska. Ve­nu­je sa nie­len his­to­ric­ké­ho he­ral­dic­ké­mu vý­sku­mu, ale aj „ži­vej“ he­ral­di­ke – na­vrho­va­niu er­bov. Je au­to­rom viac ako dvoch sto­viek er­bov, pe­čia­tok a zá­stav, cir­kev­ných in­šti­tú­cií (die­céz, ka­pi­túl, ba­zi­lík, de­ka­ná­tov a far­nos­tí), ako aj cir­kev­ných pred­sta­vi­te­ľov (bis­ku­pov, ka­no­ni­kov a kňa­zov v pas­to­rá­cii).